Inovace SEBS a ASEBS

Obranné technické prostriedky

Obranné technické prostriedky sa nazývajú aj brnenie alebo zbroj. Zbroj poskytuje len pasívnu ochranu, lebo jej funkciou je len tlmiť a eliminovať účinky útočnej akcie. Zbroj sa vyvíjala v závislosti na vývoji zbraní a zbraňových systémov. Ich vyhotovenie záviselo aj na technologickej vyspelosti výrobcov.

Obranné technické prostriedky sa vyvíjali už v paleolite, ale priamymi nálezmi dochovaných exemplárov z tohto obdobia v súčasnosti nedisponujeme. Je to dané najmä charakterom používaných materiálov - koža, kosti a prvé ručne tkané látky. Avšak podľa nálezov zbraní a nástrojov z tohto obdobia môžeme predpokladať, že určité typy odevov mali aj ochrannú funkciu v zmysle sebaobrany, keďže vývoj zbraní podporoval vývoj ochranných prostriedkov.

Prvé hmotné dôkazy o požívaní zbroje pochádzajú zo staroveku. Každá vytvorená civilizácia od Sumerov až po staroveký Rím zanechala množstvo dôkazov o zbroji používanej v tom čase.

Sumerská zbroj

Sumeri sú známi ako zakladatelia modernej civilizácie. Prvé zmienky o Sumeroch pochádzajú z obdobia 4 000 rokov pred naším letopočtom. Ich mestské štáty sa nachádzali v oblasti takzvaného úrodného polmesiaca, v blízkostí riek Eufrat a Tigris. Pri prechode na poľnohospodárstvo dochádzalo k nadvýrobe, ktorá umožnila špecializáciu a štruktúrovanie obyvateľstva. To umožnilo aj vznik armády a vojakov, ktorí okrem zbraní používali v boji aj prostriedky na vlastnú ochranu. Sumerské brnenie podľa dochovaných záznamov používala pechota. Odev bol pravdepodobne vyrobený z kozej kože a plnil funkciu brnenia. Na ochranu hlavy používali prvé prilby vyrobené z kože, medi alebo bronzu. Zároveň používali veľké obdĺžnikové štíty vyrobené pravdepodobne z kože a dreva, so stredovou časťou spevnenou kovom. Okrem toho používali aj dlhé koženné plášte pobité kovovými cvokmi, ktoré mohli mať aj ochrannú funkciu.

Egyptská zbroj

Aj vojaci v starovekom Egypte používali rôzne ochranné prostriedky. Známe je používanie veľkých celotelových štítov zhotovených z dreveného rámu a potiahnutých kožou z rôznych druhov zvierat. Časom sa veľkosť štítu pomaly zmenšovala. Počas Novej ríše používali vojaci úderných jednotiek drevené štíty s okrúhlou vrchnou časťou. Vzhľadom na klimatické pomery, ktoré panovali v starovekom Egypte, sa nosenie celotelovej zbroje spočiatku veľmi neujalo. Vojaci používali len bederné rúšky, ktoré bývali niekedy vystužené a chránili im driek a slabiny. Používali sa aj kožené pásy nosené cez hrudník, ktoré mali pravdepodobne ochrannú funkciu. Od roku 1 500 pred naším letopočtom začalo byť bežné používanie brnenia, ktoré tvorila spevnená látka obopínajúca telo, aj keď účinnosť tohto typu brnenia ako ochrana proti oštepom a štítom je sporná. Používanie prilieb vzhľadom na klimatické podmienky tiež nebolo najprv veľmi rozšírené. Neskôr sa používali kožené alebo bronzové prilby. Podľa zachovaných obrazových záznamov používal prilbu aj faraón, ktorý je zobrazovaný s faraónskou korunou. Faraónska koruna mohla vzniknúť z funkčnej prilby a časom získala ceremoniálnu funkciu.

Asýrska zbroj

Asýrčania dokázali vybudovať ríšu, ktorá ovládla región Stredného východu až na takmer 800 rokov (od roku 1 400 po 600 pred naším letopočtom). Asýrski vojaci už štandardne používali brnenia. Ich armádu tvorili veľké skupiny vojakov, jendnotky boli zložené najmä z lukostrelcov a pechoty. Samozrejme používali aj jazdcov a bojové vozy. Najvýznamnejšie boli ich lukostrelecké jednotky. Lukostrelci používali kónické prilby vyrobené najmä z bronzu a neskôr zo železa. Používaná zbroj mala krátke rukávy, siahala až po členky a bola spevňovaná bronzovými lamelami. Krátke rukávy na používanej zbroji pravdepodobne nespomaľovali a neobmedzovali lukostrelcov v streľbe z luku. Pred jednotkami lukostrelcov sa nachádzali štítonosi, ktorý nosili veľké štíty vytvorené zo spleteného prútia. Každý lukostrelec mal svojho štítonosa. Neskôr sa na ochranu lukostrelcov vytvárali pohyblivé štítové steny z tŕstia spevneného kožou alebo kovom, v hornej časti zahnuté. Zahnutie chránilo lukostrelcov aj pred strelami vystrelenými pod veľkým uhlom. Asýrska pechota tiež používala kónické kovové prilby, ale ich brnenie bolo kratšie a umožňovalo im lepšiu pohyblivosť. Väčšinou bolo tiež spevňované kovovýmmi plátmi našitými pravdepodobne na koženom podklade. Pechota používala kruhové alebo obdĺžnikové štíty.

Perzská zbroj

Nástupcami Asýrčanov v regióne sa stali Peržania, ktorí dokázali vybudovať jednu z najväčších ríší staroveku. Pomohla im v tom profesionalizácia armády a možnosť nasazovať do boja s nepriateľom niekoľkonásobne väčšie počty vojakov, akými disponovali ich nepriatelia. Ich hlavnými jednotkami boli lukostrelci a jazdci na koňoch. Ťažkú pechotu predstavovali takzvaní „Nesmrteľní“. V porovnaní s gréckou ťažkou pechotou boli však v podstate nechránení. V gréckych jednotkách sa používali prvotné šupinové a lamelové zbroje, na ktorých boli na zväčša ľahkom koženom podklade nitované alebo prišívané drobné kovové pliešky. Pliešky sa zväčša navzájom prekrývali a často bývali aj pospájané. Používali sa aj prilby, ktoré boli skôr čiapkami z látky, kože alebo kovu (často bronzu). Používanie prilieb bolo viac rozšírené medzi jazdou, kde sa nachádzali ľudia pochádzajúci zo zámožnejších vrstiev, ktorí si mohli dovoliť kvalitnejšiu zbroj. Keďže ich taktika boja bola postavená skôr na rýchlosti a zasypávaní nepriateľa šípmi a oštepmi, v ich jednotkách sa nepoužívali tažké celokovové zbroje. Používali aj viacero druhov štítov, ktoré ale primárne slúžili ako ochrana proti nepriateľským šípom a oštepom, preto boli väčšinou krehkej konštrukcie - kombinácia dreva alebo prútia, často potiahnutá kožou. Tvar štítov sa rôznil v závislosti od jednotiek a závisel aj od neúspešných bojových skúseností počas stretov s gréckou ťažkou pechotou. Štítonosi, ktorí chránili jednotky lukostrelcov, používali veľké obdĺžnikové štíty z prútia a kože. Nesmrteľní zase používali štít osmičkového tvaru, ktorý je známy aj pod názvom geron. Bol vyrobený z dreva a kože a primárne sa používal proti šípom a oštepom. Pri použití proti gréckej falange sa ale ukázal ako nefunkčný. Po neúspechoch bol neskôr nahrádzaný štítmi, aké používali grécki ťažkoodenci. Tento štít mal kruhový tvar a bol vytvorený z dreva a bronzu. Známy je pod názvom hoplon. Neskôr sa používali aj štíty v tvare polmesiaca, ktoré neznižovali rýchlosť a mobilitu použivateľa.

Grécka zbroj

Zbroj gréckych ťažkoodencov známych pod názvom „hopliti“ sa skladala z kovového panciera, prilby, veľkého okrúhleho štítu a chráničov predkolenia. Niektorí ťažkoodenci používali aj chrániče stehien, členkov a predlaktia pravej ruky (ľavá ruka bola chránená štítom). Všetky kovové časti hoplitskej zbroje bývali vystlané z vnútornej strany látkou alebo kožou.

Primárne používanou zbraňou hoplitov bol oštep, ktorým bodali do nepriateľa. Ich sekundárnou zbraňou bol meč. Predpokladá sa, že rozšírenie používania meča okolo roku 1500 pred naším letopočtom malo vplyv na používané zbroje. Starogrécki bojovníci nosili ťažké bronzové brnenia tvarované na mieru podľa bojovníkovho tela. Približne v tom istom čase sa bronzové brnenie objavilo aj v Egypte.

Plechový pancier bol pôvodnejší a skladal sa z predného a zadného dielu, ktoré boli vytvarované presne na telo nositeľa. Tento druh panciera sa nazýva aj zvoncový pancier. Používali ho najmä Sparťania. Zapínal sa na boku a boli k nemu pripojené závesné časti, ktoré chranili slabiny a časť stehien. Závesné časti (suknica) boli rozdelené tak, aby umožňovali chôdzu a beh. Neskôr, pravdepodobne vplyvom stretnutí s vojakmi z Ázie (Peržanmi), sa začal používať aj ľahší pancier, ktorý bol kožený alebo látkový (zložený z niekoľkých vrstiev vlnenej látky), pokrytý kovovými lamelami alebo doštičkami. Hrúbka tohto panciera dosahovala aj 5 centimetrov.

Najdôležitejšou časťou výstroje bol štít nazývaný „hoplon“ (z neho vznikol aj názov jednotiek „hopliti“). Najprv to bol len plytký drevený tanier, ktorý mal okraje obložené bronzom a neskôr bol bronzom pokrytý celý. V priemere meral od 80 do 100 centimetrov. Na vnútornej strane sa nachádzala dvojitá rukoväť zložená z koženého alebo kovového pásu umiestneného v strede štítu a z koženej slučky alebo povrazu umiestneného na okraji štítu. Pri držaní sa ľavá ruka prevliekala stredovou časťou väčšinou až po lakeť a okrajová slučka sa držala v ruke. Týmto spôsobom visela časť váhy na lakti aj ruke a časť sa prenášala na rameno, ktoré bolo schované pod štítom. Týmto spôsobom držania okrem ochrany svojho ľavého boku chránil ťažkoodenec aj pravý bok svojho spolubojovníka po ľavici. Na prednej strane sa nachádzali často rôzne vyobrazenia a symboly (tváre oblúd a príšer). Sparťania boli pri vyobrazeniach na štíte konzervatívni – často tam mali vyobrazené len písmeno lambda (Λ). Význam tohto symbolu je slovo „Lakedaimonoi“, ktorým označovali samých seba.

Z prilieb bola najbežnejšia korintská prilba vykovaná z jedného kusu plechu a jej tvar bol tak efektívny a pokrokový, že sa používal ešte v renesančnom Taliansku (barbuta). Zakrývala prakticky celú hlavu a v prednej časti sa nachádzal otvor pre oči a ústa v tvare písmena T. Okrem vynikajúcich obranných schopností jej hlavnou nevýhodou bolo, že enormne zužovala zorný uhol a jej používateľ skoro nič nepočul. Hmotnosť prilby dosahovala okolo 5 kilogramov. Jej variáciou bola prilba chalkidská, ktorá ponechávala voľné uši, čím síce odstraňovala hluchotu, ale uši vôbec nechránila. Ilýrijský typ prilby mal na povrchu vedľa seba dva hrebene, ktore zlepšovali obranu proti sekom zhora. Táto prilba bola kratšia, a tak bol krk, ktorý už nechránila, krytý špeciálnym golierom. Iónska prilba mala lícnice vyrobené samostatne a boli zavesené na prilbe. Okrem spevňovacieho hrebeňa mala na vrchole držiak na chochol, ktorý sa v ňom nosil nastoknutý. Význam používania chochola bol najskôr psychologický (pôsobil odstrašujúco). Mohol sa používať aj na iných typoch prilieb. Od začiatku 5.storočia pred naším letopočtom sa začal používať typ prilieb aténsky a thrácky. Aténska prilba bola skôr len čiapkou kryjúcou vrch hlavy. Thrácka prilba mala na tejto čiapke ešte zavesený kovový štítok nad nosom a kovové lícnice.

Chrániče predkolení (knémidy) sa vyrábali z plechu tak, že na nohe držali pružením plechu. Boli veľmi dobre tvarované a vyrábali sa väčšinou na mieru podľa proporcii používateľa. Niektoré boli veľmi zručne zdobené reliéfmi.

Taktika, ktorú používali hopliti, bola veľmi jednoduchá a efektívna. Bojovali vo veľmi tesne zomknutých útvaroch – falangách - bok po boku vo viacerých radoch za sebou. Falangu používali už Sumeri, vo falange sa pohybovali spoločne väčšinou vpred alebo vzad. Svojho nepriateľa väčšinou pretlačili a v podstate zašlapali do zeme. V súčasnosti podobnú taktiku používa väčšina poriadkových jednotiek polície proti demonštrantom na manifestáciách a protestoch.

Okrem ťažkoodencov sa v Grécku používali aj jednotky ľahkej pechoty (pelasta) a ich názov je tiež odvodený od štítu, ktorý tieto jednotky používali. Pelta bol polkruhový štít z prútia, ktorý sa držal len za jednu rukoväť umiestnenú v strede štítu. Potiahnutý bol kozou alebo ovčou kožou. Ich brnenie bolo tiež veľmi ľahké, väčšinou kožené. Namiesto prilieb používali len spevnené čiapky.

Ich taktikou boli náhle útoky a prepady. Snažili sa vyhnúť priamym a tesným kontaktom s nepriateľskými ťažko obrnenými jednotkami. V praxi to vyzeralo na bojovom poli tak, že keď na nich postupovali hopliti vo falange vpred, tak pred nimi ustupovali a hádzali oštepy. Nedali sa zatiahnuť do boja muž proti mužovi. Keď ťažkoodenci ustupovali, prenasledovali ich a zasypávali oštepmi a šípmi. Ak si nenechali vnútiť spôsob boja ťažkoodencov, tak ich neustálymi presnumi vyčerpali a následne pri narušení falangy porazili.

Spojením výhod falangy gréckych hoplitov, ľahkej zbroje pelastov umožňujúcej väčšiu pohyblivosť a v neposlednom rade aj používania dlhých kopií (sarisa), sa podarilo macedónskemu kráľovi Filipovi II. vytvoriť jednotky, s ktorými jeho syn Alexander Veľký dokázal dobiť väčšinu vtedy známeho sveta a vytvoriť jednu z najväčších ríší staroveku.

Rímska zbroj

Rímska zbroj je označením typickej vojenskej zbroje používanej rímskymi légionármi. Pomocné zbory boli väčšinou vyzbrojené horšie. Rímska zbroj prešla dlhým vývojom počas doby trvania Rímskeho impéria. Prvé zbroje sa vyskytovali už v 5. storočí pred naším letopočtom a skladali sa z hrudného kovového kyrysu a prilby klasického korintského tvaru. Zbroj rímskych legionárov sa postupne pretvárala až do 3. storočia nášho letopočtu.

Základným odevom rímskeho legionára, ktorý mal na sebe v boji, v práci i pri odpočinku, bola látková tunika s krátkymi rukávmi alebo bez rukávov. Pod tuniku sa v prípade potreby obliekal priliehavý nátelník. Pred nepriaznivým počasím sa na tunike nosil voľný plášť z hrubej vlnenej látky červenej alebo až hnedej farby, známy pod názvom sagum. Plášť sa zapínal na pravom ramene. Bol súčasťou uniformy, avšak pri práci alebo boji sa nepoužíval. Vojaci bývali najčastejšie obutí do „caligae“, čo boli hrubé pevné topánky kryjúce priehlavok a pripevnené na nohu koženými remeňmi, ktoré sa uväzovali nad členkom a na lýtku. Podrážky mali podbité kovovými cvokmi, čo zvýšovalo ich životnosť. Ako obuv sa nosil aj tzv. calceus, čo bol ľahký sandál chrániaci nohu až nad členok. V zimnom odbobí si vojaci často obliekali teplejšie plášte známe pod názvami paenula a lacerna. Neskôr po vzore niektorých pomocných jednotiek, ktoré boli verbované v Gálii a Germánii, sa rozšírilo nosenie priliehavých kožených nohavíc siahajúcich pod kolená. Ako ochranu nôh pred mrazom používali legionári vlnenú plsť, ktorou si vystielali obuv alebo si nohy až po kolená balili do onucí. Legionári používali aj opasok, tento však nemohli nosiť nováčikovia.

Ako základná ochranná zbroj rímskych legionárov sa používala prilba, telový pancier a štít.

Prilba (galea) mala pologuľovitý tvar s výbežkami vpredu a vzadu slúžiacimi na ochranu čela a záhlavia. Na stranách boli zavesené kovové štítky chrániace čeľuste a lícovú časť tváre. Na vrchole prilby sa nachádzal otvor, do ktorého sa nasadzoval chochol.

Ako telový pancier sa bežne použivala takzvaná lorica segmentata, čo bol článkovaný kovový pancier zložený z prekrývajúcich sa prsných a chrbtových článkov. Ďalšie kovové pásy chránili ramená a dolnú časť hrude až po pás. Kovové časti pancieru boli prichytené na koženom alebo látkovom podklade a boli poskladané tak, že nebránili legionárovi v pohybe. Na ochranu brucha, podbruška a slabín sa používali jednoduché kožené alebo kovom vystužené pásiky upevnené na opasku. Dôstojníci v závislosti na ich hodnosti používali namiesto nich kovové plátky pripevnené v jednom alebo dvoch radoch ku krátkej suknici, ktorá chránila aj vrchnú časť stehien.

Štít (scutum) bol drevený, vypuklý a mal obdĺžnikový tvar. Rozmery štítu boli väčšinou 120 x 75 centimetrov a používal sa postavený na užšiu stranu. Jeho vonkajšia strana bola pokrytá surovou kožou a hrany boli spevňované kovovým plechom. V prostriedku štítu sa nachádzala kovová puklica. Na povrchu sa na vonkajšej strane často nachádzali namaľované rôzne ornamenty a legionárske symboly.

Odev, výstroj a zbroj dôstojníkov sa odlišovala skôr kvalitou prevedenia ako iným typom. Pretoriáni a niektorí vysokí dôstojníci použivali aj šupinový pancier alebo drôtené košele. Velitelia a cisári používali pevný celotelový pancier vykovaný priamo na telo používateľa. Teno býval často bohato zdobený.

Stredoveká zbroj

Používanie zbroje v stredoveku záviselo od dosiahnutej technologickej vyspelosti výrobcov, používaných zbraniach, taktike a aj na zámožnosti majiteľa. V ranom stredoveku sa používalo viacero typov zbroje.

Prešívané a vypchávané zbroje boli najjednoduchšie a najlacnejšie. Vyrábali sa z kože alebo látok. Prešívané zbroje boli zošité z veľkého množstva vrstiev. Vypchávané zbroje mali vonkajšiu a vnútornú vrstvu, medzi ktoré sa vkladala a prešívala kúdeľ, vlna, priadza alebo iné dostupné mäkké materiály. Majetnejší bojovníci ich nosili pod ťažšími kovovými zbrojami (plátovou a krúžkovou). Chudobnejší bojovníci ich nosili samostatne ako hlavnú zbroj, pričom sa snažili vonkajšiu vrstvu zosilniť (ďalšou vrstvou kože, rôznymi nátermi, reťazami).

Krúžková zbroj sa označovala aj ako brnenie. Pod pojmom brnenie sa však často nie celkom správne označujú aj iné typy zbroje. Výrobu prvých krúžkových zbrojí poznali už Kelti, od ktorých sa tento typ zbroje naučili používať Rimania. Po páde Rímskej ríše výroba tohto typu zbroje upadla v západnej Európe do zabudnutia a prežívala v sfére Byzantskej ríše a v arabskom svete. Do západnej Európy sa dostávala postupne späť prostredníctvom obchodných kontaktov a ako vojnová korisť. Krúžková zbroj bola kovová a vyrábala sa veľmi prácnym spojovaním miniatúrnych kovových krúžkov. Konce krúžkov sa spájali buď nitovaním alebo kovaním. Lacnejšie krúžkové zbroje boli vyrobené z krúžkov vysekaných z kovového plechu. Tvar krúžkovej zbroje sa postupom času menil. Spočiatku mala krátke rukávy po lakte, ktoré sa neskôr predĺžili a chránili celú ruku. Jej dĺžka bola spočiatku pod kolená, neskôr sa skrátila a na ochranu nôh sa navliekali krúžkované návleky a v dobe najväčšej slávy aj krúžkované nohavice. Krúžková zbroj mala spočiatku na vrchu len otvor, ktorým sa prestrčila hlava, ktorú nechránila a na ochranu sa pridávali rôzne krúžkované kapucne alebo prilby. Neskôr bola kapucňa chrániaca hlavu pevne spojená s krúžkovou zbrojou. Kapucňa sa dala zosunúť vzad a nosiť za krkom. V prednej časti kapucne bola časť, ktorá sa dala zapnúť ako závoj a chránila spodnú časť tváre. Bojovník mal potom nechránené len oči a veľmi malú časť tváre. Výroba tohto typu zbroje bola veľmi zdĺhavá a nákladná. Z tohto dôvodu ju aj napriek všetkým jej výhodám spočiatku používali len králi a veľmi zámožní bojovníci.

Môžeme konštatovať, že pri používaní krúžkovej zbroje vývoj smeroval od prvých jednoduchých krúžkových zbrojí až k celotelovým krúžkovým kompletom.

Šupinová zbroj sa vyrábala tak, že na kožený alebo textilný podklad sa prišívali alebo nitovali drobné plechové šupiny. Tieto sa vzájomne prekrývali a často bývali aj spájané (napr. drobnými koženými remienkami). Tento typ zbroje bol starý a známy už od Asýrčanov. Jej nevýhodou bolo, že nebola dostatočne odolná voči bodným ranám, a tak bola neskôr nahradzovaná lamelovou alebo krúžkovou zbrojou. Výroba tohto typu zbroje bola jednoduchšia ako výroba krúžkovej zbroje.

Lamelová zbroj je konštrukčne veľmi podobná šupinovej zbroji. Je vyrobená z pásov kovu alebo kože (lamiel), ktoré sa môžu vzájomne prekrývať a zároveň umožňujú pohyb. Lamely boli rôznej veľkosti a rozličného tvaru, od štorcových, obdĺžnikových a kosoštvorcových až po rôzne exotické tvary. Tento typ zbroje nemusí mať lamely pripevnené na pevný podklad ako šupinová zbroj.

Falérová zbroj sa vyrábala z dutých alebo plných plochých vysekaných krúžkov (falér), ktoré sa navliekali na kožené remienky a tieto sa našívali na látkový podklad. Keďže boli kovové krúžky prichytené na organický podklad (koža, textil), tak sa do súčasnosti žiadna takáto zbroj nezachovala. Jej používanie prepokladáme najmä na základe ikonografických prameňov. Tento typ zbroje chránil najmä proti sečným poraneniam. Jej výroba bola pravdepodobne lacnejšia ako výroba lamelovej zbroje, a preto bola pravdepodobne dosť rozšírená.

Ochrana nôh zbrojou sa tiež vyvíjala. Najprv to bola len nízka kožená obuv s remeňmi, ktorými bola noha ovinutá až po koleno. V 11. storočí sa na nohu obúvala špeciálna pančucha pokrytá kovovými lamelami alebo vyrobená podobne ako krúžková zbroj. Spočiatku chránila nohu len na prednej časti. Koncom 11. storočia už chránila aj chodidlo a celý obvod nohy.

Prilba tiež postupne menila svoj vzhľad. V 10. storočí prevládal najmä typ rôzne vysokej kónickej prilby s nánosníkom. Tento typ prilby sa často nazýva aj normanská prilba a rozšírený bol v celej Európe. Konštrukčne bola prilba vyrobená buď z viacerých kusov, ktoré sa následne nitovali alebo neskôr sa vyrábali aj z jedného kusu plechu. Potom odpadávala potreba spájať a nitovať viac kusov dohromady. Postup vykovávania bol ale náročnejší a drahší. Nánosník sa v druhej polovici 12. storočia postupne rozšíril na celú tvár do polkruhovitého plátu s perforáciami, ktoré umožňovali vidieť a dýchať. Vývoj postupne smeroval k uzavretým prilbám používaným vo vrcholnom stredoveku.

V 12. storočí sa začíname stretávať s ďalším typom prilby, ktorý mal odlišný tvar ako kónická prilba. Ich výška bývala rôzna a na rozdiel od kónických prilieb boli na vrchu zakončené oblým polguľovitým vrchlíkom alebo rovným dnom. V odbornej literatúre sa tento typ prilby často označuje ako kalota. Na kalote mohol ale nemusel byť pripevnený nánosník. Keďže bola kratšia, ochranu krku a záhlavia preberala väčšinou kapucňa krúžkovej zbroje alebo sa na prilbu pripájal závesník. Vrchlík bol často profilovaný, čo malo pravdepodobne zlepšiť jeho ochrannú funkciu proti úderom vedeným zhora. Nánosník sa postupne rozširoval do celotvárovej masky. Videnie a dýchanie sa realizovalo prostredníctvom perforácií v maske. Na prelome 12. a 13. storočia sa už predlžovala aj zadná časť prilby, ktorá postupne uzavrela a chránila celú hlavu bojovníka. Takto upravená hrncová kalota sa stala základom ťažkej rytierskej prilby používanej vo vrcholnom stredoveku. Výhodou tohto typu prilby bola vynikajúca ochrana celej hlavy. Nevýhodou bolo dramatické zúženie zorného uhla, zhoršené dýchanie, väčšia hmotnosť a pomerne vysoká cena, pre ktorú si ju nemohli všetci rytieri dovoliť. Pod ťažkou prilbou sa väčšinou nosila okrem krúžkovej zbroje aj ľahšia prilba (cassis alebo šlap) a aj ochranná čiapka s kože alebo textilu označovaná aj ako batvat alebo batwat, ktorá zlepšovala ochranné vlastnosti prilby a jej uloženie na hlave. Ak sa nosila ochraná čiapka do boja bez ďalšej zbroje, tak bývala spevňovaná rôznymi kovovými krúžkami. Pri boji sa väčšinou po prvom strete ťažká hrncová prilba odhadzovala a ďalej sa bojovalo len v ľahšej prilbe.

Štít bol súčasťou stredovekej zbroje. Postupne sa tiež vyvíjal. Jeho tvar sa menil, z pôvodného okrúhleho štítu sa neskôr používal štít mandľového tvaru zakrývajúci skoro celú postavu bojovníka. Vyrobený býval z dreva potiahnutého kožou. Pod kožu sa mohla dávať vysušená tráva alebo iný materiál tlmiaci silu dopadajúcich úderov. V strede sa často nachádzala kovová puklica a mával okované okraje. Koncom 12. storočia stratil štít mandľovité prehnutie a končil rovnou hranou. O uchopení štítu, vzhľadom na absenciu dobre zachovaných archeologických nálezov, sa môžeme len dohadovať. Okrúhle štíty sa mohli držať za madlo umiestnené v stredovej časti, alebo sa mohli držať ako mandľové štíty pomocou asymetrického držania pomocou dvoch slučiek na predlaktí a ruke. Ak mal štít puklicu, často sa držal v jej vnútornej vypuklej časti, ktorá sa nazýva aj umba. Mandľový štít sa mohol nosiť aj zavesený cez krk a pravé rameno a potom len pasívne chránil jednu stranu bojovníka. Mandľový štít býval od 100 do 150 centimetrov vysoký a maximálne 90 centimetrov široký. Postupným zlepšovaním celotelovej zbroje štít strácal mandľovitý tvar a celý sa zmenšoval. Postupne získaval tvar sférického trojuholníka a jeho veľkosť v 13. storočí sa pohybovala medzi 50 centimetrami a 1 metrom. Variáciou tohto typu štítu bol štít španielsky, ktorý mal namiesto spodného hrotu oblé zakončenie.

V období vrcholného stredoveku došlo k zdokonaleniu používanej zbroje. Najlepšie vyzbrojená bola ťažká jazda. Až do 14. storočia základom zbroje tažkoodených jazdcov bola celotelová krúžková zbroj s kapucňou a krúžkovanými nohavicami. Výhodou bolo, že relatívne neobmedzovala pohyblivosť bojovníka a zabezpečovala solídnu ochranu. Vážila až do 15 kilogramov a bola tvorená veľkým množstvom skúvaných alebo nitovaných krúžkov. Na nej sa nosil látkový varkoč (bojová suknica). Spočiatku to bol len pruh látky s otvorom pre hlavu, neskôr sa po bokoch zošíval. Najskôr býval ušitý z drahých látok a vpredu bol vyšitý erb jeho nositeľa. Neskôr bol z vnútornej strany zosilňovaný našívanými plátkami kovu. Z takto upraveného varkoča potom vznikla plátová vesta a zväčšovaním používaných plátov v polovici 14. storočia plátová ochrana trupu. Vznikol hrudný kyrys vyrobený z jedného plátu kovu a zadný plát chrániaci chrbát majiteľa. Látkové varkoče sa neskôr obliekali cez používaný hrudný kyrys. Boli navrhnuté a vyrobené tak, aby veľmi tesne priliehali k telu a zbroji.

V polovici 13. storočia sa pri používaní krúžkovej zbroje začali používať aj prvé plátové doplnky, ktorými sa chránili lakťové a kolenné kĺby. Od druhej polovice 13. storočia sa používala na ochranu hlavy náprsníková kapucňa, ktorá v podstate zdvojnásobila ochranu hlavy, krku a vrchnej časti trupu. Ako prilba sa používala prilba kónická alebo kalota. Majetnejší bojovníci používali hrncovú prilbu, chrániacu celú hlavu a krk. V prvej polovici 14. storočia sa prestala v boji používať ťažká hrncová prilba. Jej ľahšía náhrada cassis chránila celkom dobre hlavu, ale nechránila dobre tvár a krk. Preto sa na ňu zapínal záves z krúžkovej zbroje, ktorý spadal až na chrbát a hrudník, čím zosilňoval ich ochranu. Tento záves sa ako doplnok prilby používal až do 15. storočia. Na ochranu tváre sa používala odnímateľná kovová maska. Štít sa v tomto období zmenšil a chránil majiteľa len po pás. Od druhej polovice 14. storočia sa na pravej strane štítu začal používať výrez, do ktorého sa zasúvala počas útoku jazdca kopija. Taktiež sa začali používať prstové rukavice vyrobené z kože a nanitovaných plátkov kovu. K ochrane lakťov pribudli anatomicky tvarované pláty chrániace zvyšné časti ruky. V druhej polovici 14. storočia bola ruka kopletne chránená plátovou zbrojou.

V neskorom stredoveku od 15. storočia sa v Európe používali pre ťažkú jazdu dva hlavné typy celoplátovej zbroje: nemecký a taliansky. Líšili sa navzájom tvarom, počtom jednotlivých častí a zdobením. Celoplátová zbroj kryla celé telo bojovníka, pričom spoje plátov, kde telo nebolo chránené plátmi zbroje, bolo chránené krúžkovou zbrojou našitou na textilnom alebo koženom podklade. Plátová zbroj sa často kombinovala s krúžkovou zbrojou, ktorá sa nosila pod plátovou zbrojou alebo sa pod rôzne vybrané časti plátovej zbroje nosili prívesky z krúžkovej zbroje.

Zbroj pechoty bola rôznorodejšia. Často sa používala takzvaná polovičná zbroj, pri ktorej sa nosil hrudný kyrys, zadný plát zbroje a plátová ochrana rúk, stehien a kolien. Nohy od kolien nadol boli nechránené z dôvodu väčšej pohyblivosti. Menej majetní bojovníci používali stále krúžkovú zbroj a rôzne plátové vesty. Prilby sa používali väčšinou jednoduché ako šlap alebo ako šalír, čo bol v podstate kovový klobúk. Keďže koštrukčne menej chránil prednú časť krku a spodnú čelusť, používal sa v kombinácii s krúžkovým brnením alebo rôznymi plátovými závesmi. Zo štítov boli obľúbené rôzne druhy pavéz a tarasov. Pri štítoch, ktoré používala pechota počas stredoveku, dochádzalo k ich postupnému zväčšovaniu až do zániku ich používania spojeného s príchodom palných zbraní a delostrelectva v priebehu 16. storočia. Pri jazdeckých štítoch bol trend opačný a postupne sa zmenšovali.

Nemecký typ plátovej zbroje používal väčšinou ako prilbu šalír, ktorý bol pre lepšiu ochranu prednej časti krku a dolnej čeluste kombinovaný s rôznymi kovovými závesmi. Telo bolo chránené hrudným kyrysom a chrbtovým plátom. Kyrys bol väčšinou vo vertikálnom smere zalomený smerom von a zdobený rôznym počtom kanel. Kanely boli v podstate kovové pásy spevňujúce kyrys. V páse kyrys prechádzal do šorca, na ktorý boli ešte pripevnené šosy chrániace vrchnú časť stehien. Šorec bol tvorený kovovými lamelami uloženými horizontálne. Lamely sa prekrývali a boli pevne spojené. Pripevnené boli na spodnej časti hrudného kyrysu a chránili spodnú časť trupu a slabiny. Šosy pri tomto type zbroje boli v poslednej štvrtine 15. storočia nahradené vysokými stehennými plátmi. Ochranu nôh zabezpečovali stehenné pláty, plátová ochrana kolien, plátová ochrana predkolenia a chodidla. Stehenný plát chránil nohu len z prednej časti. Zadnou bola pritlačená o koňa. Tiež mohol byť zdobený a spevnený rôznym počtom kanel. Noha od kolena nadol bola chránená zo všetkých strán a na nohu sa obúvala plátová papučka. Plátová ochrana nôh bola vyrábaná z tenšieho plechu a nebola z vnútornej strany obložená kožou. Nosili sa pod ňou len tenké nohavice. Ochrana rúk bola tiež riešená z väčšieho počtu plátov, pričom rukavice boli prstové a chrániče lakťov a ramien bývali zdobené väčším počtom kanel.

Talianska plátová zbroj

Hlavné časti zbroje sú podobné ako u nemeckej plátovej zbroje. Nebývala zdobená kanelami, rukavice mala len palcové. Prilby používané k tejto zbroji boli armet, bascinet a barbuta.

Je potrebné podotknúť, že k zmenám a inováciám v používanej zbroji v stredoveku väčšinou dochádzalo pozvoľna a často sme sa mohli stretávať v jednom období s viacerými typmi zbroje. Pri porovnaní funkčnosti krúžkovej a plátovej zbroje môžeme koštatovať, že krúžková zbroj minimálne obmedzovala pohyblivosť majiteľa a poskytovala dobrú ochranu pred sečnými ranami. Veľmi sa však neosvedčovala voči bodným poraneniam. Ostré hroty šípov a dýk dokázali relatívne ľahko preniknúť cez kovové krúžky, pričom ich roztiahli a prenikli do tela. Plátová zbroj veľmi dobre chránila aj voči bodným poraneniam. Nevýhodou bolo, že sa výrazne obmedzovala hybnosť majiteľa a zvyšovala sa aj hmotnosť. Zároveň sa na plátovej zbroji medzi jednotlivými plátmi nachádzali zle chránené miesta, cez ktoré bolo možné zraniť majiteľa. Taktiež počas boja mohlo dôjsť k zdeformovaniu plátov úderom (napríklad bojovým kladivom) a poškodená plátová časť tým strácala funkčnosť.

Je možné povedať, že vývoj zbroje v stredoveku je v podstate hľadaním optimálneho kompromisu medzi kvalitnou ochranou v pomere k hmotnosti, obmedzeniu pohyblivosti a cene zbroje.

Zlepšovaním konštrukcie palných zbraní a začatím ich masívneho používania spolu s delostrelectom v novoveku sa zmenila používaná taktika. Zväčšovala sa aj vzdialenosť, na ktorú sa bojovalo. Postupne dochádzalo k zániku používania klasických plátových a krúžkových zbrojí - stávali sa nefunkčnými. Aj keď pokusy o konštrukciu zbroje chrániacej aj proti účinkom palných zbraní stále pokračovali. Inovoval sa najmä hrudný pancier chrániaci životne dôležité orgány. Spočiatku boli snahy o vytvorenie hrubšieho panciera, pričom však úmerne narastala aj hmotnosť, a tým sa zmenšovala pohyblivosť. Neskôr sa pancier konštruoval z viacerých vrstiev, pričom dochádzalo k zníženiu hmotnosti. Prvé zmienky o nepriestrelnej zbroji tvorenej z iného materálu ako z kovu pochádzajú zo stredovekého Japonska, kde na konštrukciu použili vrstvený hodváb. V Kórei po roku 1860 sa používali vesty tvorené viacerými vrstvami bavlny. Na prelome 19. a 20. storočia sa vyrábalo viacero typov nepriestrelnej vesty zhotovených väčšinou z vrstveného hodvábu. Ceny týchto viest boli pomerne vysoké, čo bránilo ich masovému rozšíreniu. Zároveň účinnosť týchto viest bola diskutabilná.

Vojaci bojujúci v 1. svetovej vojne používali často jednoduché ochranné vesty, ktoré sa podobali na pozostatky plátovej zbroje chrániacej najmä trup. Kovové prilby používali na ochranu hlavy. Američania používali pri ich výrobe niklo-chrómovú oceľ. Toto brnenie chránilo nositeľa okrem črepín z delostreleckých granátov aj proti nepriateľským guľkám, ale jeho nosenie bolo nepohodlné a vážilo až 18 kilogramov. Existovala aj ľahšia verzia, ktorú tvorili kovové pláty všité do kože - toto brnenie vážilo len 11 kilogramov a jeho nosenie bolo pohodlnejšie. Ako ochrana proti priamym zásahom vtedy používaných palných zbraní však nebolo vždy účinné. Hrudný pancier používali aj pešiaci nemeckej armády. Jeho nevýhodou bola vysoká hmotnosť.

V jazdectve sa hrudný kyrys používal ešte počas 1. svetovej vojny. V súčasnosti sa tento typ zbroje používa v niektorých typoch jednotiek ako súčasť ich uniformy, aj keď jeho používanie má najmä ceremoniálny charakter (francúzsky 12. kyrysnícky regiment, taliansky kyrysnícky regiment strážiaci prezidenta, časť španielskej kráľovskej gardy a anglický regiment hradnej stráže).

V medzivojnovom období používali kriminálnici v USA lacnejšie typy nepriestrelných bavlnených viest, ktoré boli podšívané viacerými vrstvami bavlny. Tieto boli schopné zastaviť strely z najčastejšie používaných policajných palných zbraní. Preto potom museli policajné jednotky prechádzať na silnejšie kalibre (napr. 357 magnum).

Používanie podobných ochranných prostriedkov počas 2. svetovej vojny, slúžiacich na ochranu spojeneckých letcov voči črepinám protilietadlových granátov, považujeme za začiatok vývoja a konštrukcie novodobých ochranných prostriedkov. Prvé ochranné vesty boli v podstate textilnými vestami, do ktorých boli všívané kovové platne. Rozvoj technológie keramických hmôt v 50. rokoch 20. storočia umožnil nahradzovanie kovových platní keramickými platňami, ktoré mali pri rovnakom zastavovacom účinku výrazne nižšiu hmotnosť. Nástup nových technológií využitia umelých hmôt v 60. rokoch 20. storočia umožnil výrazné zmeny v konštrukcii ochranných viest.

Môžeme konštatovať, že s nástupom nových materiálov sa postupne menili a upravovali nielen veľkosti a hrúbky kovových a neskôr keramických platní v nepriestrelných vestách, ale aj materiály, do ktorých boli tieto platne upevňované. Pôvodné bavlnené plátno bolo nahrádzané nylonom, neskôr aramidovou tkaninou (kevlarom) a nakoniec tkaninou zo špeciálne upraveného vlákna polyetylénu. Ukázalo sa, že tieto materiály samotné dokážu odolať menším strelám s rýchlosťami nižšími ako 700 metrov za sekundu.

Kevlar je starším materiálom pochádzajúcim zo 70. rokov 20. storočia, bol vyrobený firmou DuPont a využíva sa pri výrobe nepriestrelných viest. Kevlar je aramidové vlákno s vysokou pevnosťou a nízkou prieťažnosťou. Existuje viacero druhov kevlaru s rôznymi vlastnosťami. Kevlar 29 je pôvodnejší a Kevlar 129 zase novší a pevnejší.

Twaron je materiál vyrobený neskôr ako kevlar, a to holandskou spoločnosťou AKZO. Je to rovnako aramidové vlákno. Vlákna sú poskrúcné do hrubších povrazcov, z ktorých je tkaná látka pripomínajúca hrubú vrecovinu. Vo vestách sa používa vo viacerých vrstvách.

V prípade aramidových vlákien sa pri teplotách pod bodom mrazu stretávame s ich krehnutím, čo znižuje ich balistickú odolnosť. Ochranné vesty produkované z týchto vlákien musia byť vodotesné. Aj keď sú samotné vlákna nenasiakavé, pri ich tkaní vznikajú v látke dutiny, do ktorých sa môže dostať voda. Tá pri zamrznutí dramaticky zníži balistickú odolnosť výrobku.

Spectra je polyetylénové vlákno objavené v roku 1985. V netkanej textílii sú rovnobežne uložené polyetylénové vlákna zaliate v pružnej matici. Dve vrstvy s vláknami usporiadanými kolmo na seba sú zaliate v polyetylénovej fólii, ďalej sa vrstvia, a tak vzniká Spectra Shield, ktorý sa používa pri výrobe nepriestrelných ochranných produktov. Tento materiál je pevnejší ako oceľ, a pritom pri ponorení do vody pláva na hladine. Spectra je vysokodolná voči chemikáliám s výnimkou kyselín a je vysoko odolná aj voči oderu.

Dyneema je polyetylénové vlákno vyvinuté a patentované spoločnosťou DSM v roku 1979. Priemyselne vyrábané je od roku 1990. Je 15-krát pevnejšie ako oceľ a o 40 percent silnejšie ako aramidové vlákno. Je to chemicky inertný materiál, ktorému nevadí vlhkosť a UV žiarenie. Výrobky z tohto vlákna sú odolné voči bodnutiu aj prerezaniu. Nevýhodou je klesajúca húževnatosť so stúpajúcou teplotou už od 80 °C, čím sa znižuje aj balistická ochrana. V balistických vestách sa používa spracovaná vo forme tkanej aj netkanej textílie. Vo vestách používaných k ochrane pred strelami sa používa netkaná textília Dyneema UD66, ktorá je tvorená 2 naprieč položenými vrstvami vlákien, ktoré sú spojené termoplasticku fóliou. Pri vestách, ktoré majú nositeľa primárne chrániť proti črepinám a fragmentom, sa používa netkaná plsť Dyneema Fragliht. Hmotnosť viest sa pohybuje od 0,5 do 0,75 kilogramu, čo je až 2,5-krát menej ako pri vestách z aramidových vlákien pri rovnakej triede odolnosti.

Materiál v nepriestrelných vestách sa snaží vystrelený projektil spomaliť tým, že sa do neho projektil pri zásahu zamotáva a navíja vlákna na seba, čím sa spomaľuje a odovzdáva svoju kinetickú energiu. Tu sa vlastne využíva extrémna odolnosť a pevnosť vlákien v ťahu, ktoré sa projektil pri postupe vpred snaží natiahnuť a pretrhnúť. Pre balistickú odolnosť je preto dôležitý spôsob, akým sú spájané a tkané jednotlivé vlákna a ako sú ďalej jednotlivé vrstvy orientované a skladané na seba. Vesty vyrábajú vo vodeodolných úpravách, lebo voda pôsobí ako mazivo a uľahčuje prienik projektilu. Pri útokoch s bodnými zbraňami môže dôjsť k prerazeniu nepriestrelnej vesty z toho dôvodu, že hrot bodných zbraní je menší ako projektil a pri prechode nepriestrelnou tkaninou sa vlákna nesnaží namotávať a trhať, ale ich reže a odsúva stranou. Z tohto dôvodu sa do nepriestrelných viest vkladajú kovové alebo keramické platne odolné voči bodným poraneniam a zároveň zlepšujúce aj balistickú odolnosť.

Niektoré typy nepriestrelných viest majú na povrchu pláty z ocele, titánu alebo keramiky, ktoré majú spôsobiť deformáciu projektilu pri dopade na ne ešte pred vstupom do vrstvy nepriestrelnej textílie, a tak rozložiť kinetickú energiu na väčšiu plochu. Na vnútornej strane vesty sa nachádzajú protišokové vložky, ktorých úlohou je absorbovať kinetickú energiu a rozložiť ju na väčšiu plochu, čo zabráni poškodeniu tela a vnútorných orgánov pod nepriestrelnou vestou.

Na rozlíšenie balistickej odolnosti jednotlivých ochranných prostriedkov boli vypracované balistické štandardy, ktoré sa v rôznych štátoch rôznia. V USA sa používa klasifikácia podľa normy NIJ STD 0101.04, ktorá klasifikuje balistickú ochranu podľa jej odolnosti do 4 tried a 2 podtried, čiže charakterizuje 6 úrovní odolnosti, z toho 4 úrovne sú pre mäkké vesty a 2 úrovne sú pre vesty s prídavnými panelmi. Štandard povoľuje maximálnu hodnotu trauma efektu v maximálnej výške 44 milimetrov, bez obmedzenia pre vesty pre skryté alebo vonkajšie nosenie. Hodnota objemu vtlačenia v plastelínovom bloku nie je definovaná.

Ballistic performance of soft and hard armour according to NIJ STD 0101.04
NIJLevel	Bullet resistance	Weight Grains	Maximum velocity m/s (ft/s)	Energy J
I	.38 Special RN Lead	158	274 (900)	384
	.22 LRHV Lead	40	335 (1100)	145
	12 bore 3“ Mag 00 Buck	555	370 (1215)	2462
II-A	9 mm FMJ*	124	347 (1140)	484
	.357 Magnum JSP Rem	158	396 (1300)	803
II	9 mm FMJ Rem*	124	373 (1225)	559
	.357 Magnum JSP Rem	158	440 (1445)	991
	.44 Magnum SWC-GC	240	364 (1200)	1030
	9 mm GECO DM11A1B2	123	350 (1150)	488
III A	9 mm FMJ Rem*	124	441 (1450)	781
	.44 Magnum SWC-GC	240	441 (1450)	1512
	9 mm GECO DM11A1B2	123	410 (1345)	670
	9 mm Norma 19022	116	441 (1450)	731
	9 mm Lapua	123	410 (1345)	670
III	5.45 mm Mild Steel Core	54	930 (3050)	1510
	5.56 M193	55	1000 (3280)	1780
	5.56 mm SS109	62	1000 (3280)	2005
	7.62 x 39 mm Mild Steel Core	123	740 (2425)	2180
	7.62 x 51 NATO Ball	150	853 (2800)	3535
	7.62 x 51 mm (308 Win) Ball	150	853 (2800)	3535
	7.62 x 51 mm (DAG AP)	150	835 (2740)	3390
IV	30 – 06 AP	166	868 (2850)	4195

RN (Round Nose) strela s oblou špičkou, LRHV (Long Rifle High Velocity) vysokorýchlostná strela, FMJ (Full Metal Jacket) celoplášťová strela, JSP (Jacketed Soft Point) poloplášťová strela, SWC-GC (Semi Wadcutter-Gas Check ) presekávacia strela s tesniacou špičkou, AP (Armor Piercing) priebojná strela.

Ďalším zo štandardov je nemecký štandard charakterizovaný podmienkami AK II z decembra roku 1994, ktorý klasifikuje výrobky podľa odolnosti do 4 tried. Podľa podmienok v tomto štandarde je dovolená maximálna hodnota trauma efektu 20 milimetrov pre povrchovo nosené vesty a 40 milimetrov pre vesty určené na skryté nosenie. Pri tejto norme nie je špecifikovaný objem vtlačenia v plastelínovom bloku.

Ballistic specification according to Technical conditions AK II Federal Republic of Germany
Thread level	Ammunition/Bullet type	Bullet weight (g)	Velocity (m/s)
I	9 mm PARA	8	400 – 420
II	357 Mag. KTW Ms7	7,52	540 – 580
III	7,62 x 51 FMJ SC	9,45	850 – 900
	5,56 x 45 FMJ SC	3,56	980 – 1030
IV	7,62 x 51 FMJ AP	9,8	850 – 900
	5,56 x 45 FMJ AP	4,5	920 – 980
FMJ – Full metal jacket	SC – Soft core	AP – Armour piercing	HC – Hard core

V Českej republike sa určuje balistická odolnosť podľa normy SN 39 5360. Jedná sa o najmladšiu normu pre zaradenie a testovanie balistických ochranných pomôcok. Vytvára 7 tried balistickej odolnosti. Je to najprísnejšia norma z hľadiska splniteľnosti požadovaných parametrov. Podľa tohto štandardu je dovolená najvyššia hodnota trauma efektu vo výške 25 milimetrov, a to bez rozlíšenia, či sa jedná o povrchovo nosenú balistickú vestu alebo o balistickú vestu určenú na skryté nosenie. Ďalším dôležitým parametrom, ktorý je požadovaný, je maximálny objem vzniknutého vtlačenia. Ten nesmie presiahnuť 8 mililitrov. Tomuto objemu prináleží hĺbka traumatu len do 2 milimetrov.

Czech standard– ČSN 39 5360
Thread level	Ammunition	Bullet type	Velocity (m/s)	Bullet weight (g)
1	.22 LR	Pb / O	300 ± 10	2,6
2	9 mm Luger	CP / Pbj / O	410 ± 10	8
2 cz	7,62 x 25	CP / Pbj / O	470 ± 10	5,5
3	.357 Magnum	CP / Pbj / KK	430 ± 10	10,2
3 cz	9 mm Luger	CP / Fej / O	440 ± 10	6,45
4	.44 Magnum	CP / Pbj / KK	440 ± 10	15,6
4 cz	7,62 x 25	CP / Fej / O	550 ± 10	5,5
5	.223 Rem.	CP / Pbj	920 ± 10	4
5 cz	7,62 x 39	CP / Fej	710 ± 10	8
6	7,62 x 51	CP / Pbj	830 ± 10	9,5
6 cz	.223 Rem.	CP / Fej	950 ± 10	3,95
7	7,62 x 51	CP / Fej	820 ± 10	9,8
7 cz	7,62 x 54 R	CP / Fej	860 ± 10	9,75
CP– Full Metal jacket, Fej – Metal core, Pbj – Plumbum core, O – Ogival

Ďalšou používaniu normou pre špecifikáciu balistickej odolnosti ochranných prostriedkov je test pre stanovenie úrovne protičrepinovej odolnosti „V-50“. Podobne ako pri protiprojektylových balistických ochranných pomôckach, sú aj protičrepinové balistické ochranné pomôcky zatriedené do príslušných štandardov, ktoré sa líšia tvarom a hmotnosťou skúšobných črepín používaných pri testovaní.

Standards: Mil STD 662 E; UK/SC/5449; STANAG 2920
Frag level	F1	F2	F3	F4	F5	F6
Velocity V 50 m/s	400	450	500	550	600	650
Velocity V 50 (ft/sec)	/1310/	/1470/	/1640/	/1800/	/2000/	/2130/

Okrem balistických ochranných viest či už na viditeľné (povrchové) alebo skryté nosenie sa používajú aj ďalšie balistické ochranné prostriedky.

Jedným z nich je balistická prilba, ktorá sa vyvinula postupne prerodom z používaných prilieb v 1. a 2. svetovej vojne. Tieto pôvodné prilby neslúžili ako balistická ochrana, ale chránili majiteľa najmä proti črepinám z delostreleckých, leteckých a ručných granátov. Balistickú ochranu začali poskytovať prilby až v období vojny vo Vietname. V súčasnosti chránia nositeľa pred zraneniami spôsobenými zásahmi projektilov a fragmentov delostreleckej alebo leteckej munície. Na ochrannom vrchnom skelete býva vo vnútri upevnený systém popruhov, pomocou ktorého je prilba upevnená na hlave. Popruhy sú nastaviteľné, a tak umožňujú ergonomické nosenie prilby.

Balistické chrániče lakťov a kolien chránia lakťové a kolenné kĺby v rôznych triedach balistickej odolnosti podľa typu a materiálov použitých na ich vyhotovenie. Okrem balistickej ochrany poskytujú aj klasickú protiúderovú ochranu. Môžu byť vyrobené aj v protičrepinovej úprave. Chrániče boli navrhnuté predovšetkým pre taktické operácie vo vysoko rizikovom prostredí. Sú prispôsobené na viditeľné aj skryté nosenie (na odeve a pod odevom). Povrch je väčšinou tvorený z oderuodolných materiálov a plastové časti mávajú protišmykovú úpravu. Upevňované bývajú pružným neoprénom alebo nastaviteľnými pásmi s plastovými sponami alebo suchým zipsom, čo umožňuje dobré uchytenie, komfort pri používaní a neobmedzujú pohyblivosť chránených kĺbov.

Balistická ochrana panvy a rozkroku je používaná ako dodatočný ochranný prvok, ktorý sa upevňuje buď na pás používateľa alebo na spodný okraj balistickej vesty. Jej úlohou je ochrana panvy, močovopohlavného ústrojenstva a veľkých ciev nachádzajúcich sa v tejto oblasti. Podľa štatistík je zásah do tejto časti tela spolu so zásahom do hlavy pri používaní balistickej vesty najčastejšou príčinou ťažkého zranenia alebo smrti - práve v dôsledku zásahu veľkých ciev s následnou stratou krvi.

Balistická ochrana dolných končatín sa používa ako doplnková ochrana pri vstupoch do vysokorizikových priestorov. Je vyrábaná najčastejšie v dvoch verziách. Jedna ponúka možnosť cirkulárnej ochrany končatín, druhá chráni končatiny užívateľa len z prednej časti a čiastočne z bokov. Výhodou verzie chrániacej celú končatinu je, že chráni nositeľa pred streľbou zo všetkých smerov, avšak znižuje pohyblivosť nositeľa. Pri používaní balistickej ochrany dolných končatín, ktorá ich chráni len z prednej časti a čiastočne z bokov, nie je pohyblivosť tak výrazne obmedzená, ale nositeľ nie je chránený proti strelám zo všetkých smerov. Táto ochrana sa väčšinou vyrába na základe objednávky podľa zadania anatomických rozmerov dolných končatín používateľa.

Ochranné protičrepinové obleky poskytujú celotelovú ochranu v rôznych stupňoch protičrepinovej odolnosti. Vyrábajú sa v dvoch základných verziách ako ľahký a ťažký protičrepinový oblek. Používajú ich najmä pyrotechnici pri likvidovaní nevybuchnutej munície a nástražných systémov. Majú relatívne veľkú hmotnosť a výrazne obmedzujú pohyblivosť. Medzi výhody protičrepinového obleku patrí protičrepinová ochrana pre celé telo, ruky a nohy, nehorľavý vonkajšok a vnútro, vnútorný telový pás zabezpečujúci správne a komfortné oblečenie a možnosť rýchleho uvoľnenia v prípade potreby poskytnutia prvej pomoci. Väčšinou sa používajú v kombinácii s protičrepinovou prilbou so štítom.

Nepriestrelné štíty používajú najmä zásahové jednotky polície a iných ozbrojených zložiek pri vstupoch do vysokorizikového prostredia. Veľmi výrazne zvyšujú balistickú ochranu používateľa. Sú vyrábané z rôznych nepriestrelných materiálov (disperzný balistický polyetylén, Dyneema a iné) a veľkosťou a tvarom bývajú značne rozdielne. Konštrukčne sa väčšinou skladajú z nepriestrelného plátu, na ktorom sa môžu nachádzať rôzne výrezy umožňujúce použitie zbrane spoza štítu alebo priezory umožňujúce videnie pred používaný štít. Držia sa väčšinou pomocou rôzne tvarovaných madiel. Niektoré typy najmä ťažších štítov sú na kolieskach alebo pohyblivých platformách. Niektoré nepriestrelné štíty sa môžu pomocou rôznych upínacích systémov pripevňovať na telo nositeľa, čo uľahčuje ich nosenie. Okrem toho je často možné na ne pripevniť svetelný zdroj.

Ochranný balistický kufrík je často používanou doplnkovou ochranou pri osobnej ochrane osôb. Používa sa ako improvizovaný štít. V kufríku sa nachádza balistická zástena z nepriestrelného materiálu (napr. TWARONU), ktorá je odolná proti všetkým strelám s mäkkým jadrom vystrelených z krátkych ručných zbraní. V prípade očakávaného útoku strelami s tvrdým jadrom, je možne doplniť do kufríka oceľovú platňu, ktorá napadnutého pred týmto typom striel spoľahlivo chráni. Balistická zástena poskytuje aj protičrepinovú ochranu. Kufrík je možné ovládať jednou rukou, takže druhá ruka je voľná k prípadnej obrane zbraňou. Po skončení ohrozenia sa zástena zloží späť do kufríka, a tak je pripravený na ďalšie použitie. Kufrík je zaistený pre nežiadúce otvorenie. Balistická zástena je vyberateľná a v prípade poškodenia je možné ju vymeniť.

Ochranná balistická prikrývka slúži najmä ako protičrepinová ochrana chrániaca používateľa pred črepinami a účinkami tlakovej vlny. Väčšinou býva vyrábaná z nepriestrelných materiálov (napr. aramidová tkanina TWARON) s nehorľavou povrchovou úpravou (NOMEX).

Poriadkové jednotky polície používajú často pri potláčaní demonštrácii a nepokojov tzv. protiúderové komplety, ktoré používateľovi neposkytujú balistickú, ale protiúderovú ochranu. Protiúderové komplety znižujú účinnosť útokov vedených tupými predmetmi, dopadmi kameňov a dlažobných kociek a veľmi dobre chránia nositeľa pred útokmi z bezprostrednej vzdialenosti. Protiúderové komplety väčšinou obsahujú:

• protiúderový chránič hrude a chrbta,
• protiúderový chránič horných končatín,
• protiúderový chránič dolných končatín,
• chránič genitálii.

Pri používaní protiúderového kompletu v poriadkových jednotkách sa na zlepšenie ochrany používa spolu s ním aj protiúderová prilba s ochranným štítom a ochranou krku (často odnímateľná), protiúderové rukavice a protiúderové štíty.

Jednotlivé časti protiúderového kompletu sú tvorené väčšinou z vysoko pevného nehorľavého plastu s veľmi vysokou absorbčnou schopnosťou tlmenia nárazov. Jednotlivé časti sa upevňujú na telo pomocou systému nastaviteľných popruhov a suchých zipsov. Pri správnom nasadení by nemali vyrazne obmedzovať používateľa v pohybe. Hmotnosť protiúderových kompletov sa pohybuje v rozmedzí od5 do 10 kilogramov. Niektoré typy sú vhodné aj na skryté nosenie (pod odev). Štandardne sa protiúderové komplety v poriadkových jednotkách nosia viditľne na odeve, ktorý je často vyrobený z nehorľavých materiálov (nomex). Niektoré typy protiúderových kompletov je možné používať aj s prídavnou balistickou ochranou, ktorú je možné na ne pripevniť.